Po tieto dni si pripomíname storočnicu narodenia spoločného štátu Čechov a Slovákov: Republiky Česko – Slovensko. Spomínam, ako v mojom detstve v Senici na Záhorí som si, vďaka rodičom a starým rodičom, uchovával už v detskej pamäti, rok zrodu demokratického Československa.

Spomínam ako som listoval a čítal knihy o T. G. Masarykovi, M. R. Štefánikovi, Aloisovi Rašínovi, Karlovi Kramářovi, Antonínovi Švehlovi,  Vavrovi Šrobárovi, Andrejovi Hlinkovi, Pavlovi Blahovi, a ako som listoval v knihe Zlatá kniha Slovenska, či spoznával osudy Tomáša Baťu, aj dejiny  národa českého, najmä od Františka Palackého. Všetko len vďaka úžasnej rodinnej knižnici. Áno, nehanbím sa priznať, že vďaka mojej prastarej a starej mamke, ktoré pochádzali z Lomnice nad Popelkou, z malebného pomedzia Českého raja a Krkonoš, som ako dieťa počúval rozprávky Boženy Nemcovej, balady od Karla Jaromíra Erbena, básne Jaroslava Vrchlického, či poviedky bratov Čapkovcov. Pre mňa bol koniec októbra, aj v duchu rodinnej tradície, spojený so vznikom československej republiky v Prahe, Deklarácie slovenského národa v Turčianskom svätom Martine a sviatkom Dňa reformácie.

Nemali by sme zabúdať na 28. a 30. október 1918, veď po tieto dni sa vytvorili lepšie podmienky pre záchranu slovenského národa. Možno s istotou napísať, že ak by nebolo 1. svetovej vojny a vzniku spoločného štátu: Republiky Česko – Slovensko, nebolo by slovenského národa, pretože by práve totálnou predvojnovou maďarizáciou, bola realizovaná panhungaristická idea jeho asimilácie, pričom by boli  jeho významní predstavitelia inteligencie zlikvidovaní, ako o tom svedčia súveké zoznamy maďarskej polície, publikované v spomienkach Vavra Šrobára. Preto prosím,  nezabúdajme na tieto dni, nielen v tomto jubilejnom roku, ale sústavne v našom živote, pretože bez Republiky Česko – Slovensko, napriek mnohým jej nedostatkom, bol by slovenský národ zlikvidovaný a nebolo by ani súčasnej demokratickej Slovenskej republiky.