Súčasťou môjho detstva bolo poznávanie života a diela Milana Rastislava Štefánika, rodáka z neďalekých Košarísk pri Brezovej pod Bradlom. Veď som vyrastal v evanjelickej rodine v neďalekej Senici na Záhorí. Bývali sme v starodičovskom dome s bohatou knižnicou, v ktorej nechýbali diela o vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, ako aj o jeho zakladateľoch T. G. Masaryka a M.R. Štefánika. 

Kým noví mocipáni v päťdesiatych rokoch minulého storočia triedne gumovali našu históriu, naše kultúrne dedičstvo, mal som od mnohých rovesníkov výhodu, že libri prohibiti, boli doma prístupné. Rodinná výchova, časté výlety na cintorín a evanjelickú faru do Hlbokého, na Bradlo a evanjelickú faru v Košariskách sa stali súčasťou môjho detstva. V takomto prostredí vyzrela aj moja úcta k veľkému slovenskému rodákovi. Snažím sa o niekoľko postrehov o našom Štefánikovi, tak ako to cítim a vnímam z vlastného poznania. Samozrejme rozsah úvahy musí rešpektovať požadovaný rozsah, a tak spomeniem len niektoré dominanty jeho osudovo krátkeho života, rodinu, vedu, ženy a na záver jeho vojensko-politické snahy a aktivity na ceste do spoločného štátu Čechov a Slovákov. 

Mnohodetná rodina evanjelického farára Pavla Štefánika a matky Albertíny, rodenej Jurenkovej uchovávala úcta k slovenským tradíciám, silné všeľudské povedomie, kresťanský duch, odkaz štúrovskej a hurbanovskej generácie. Veď krstným otcom jeho otca bol prvý predseda Slovenskej národnej rady Jozef Miloslav Hurban a krstným otcom Milana bol notár a hudobný skladateľ Štefan Fajnor, rodák z Brezovej, ktorý pôsobil v Senici, autor hudby na text básne Karola Kuzmányho „Kto za pravdu horí“. Netreba zabudnúť, že v advokátskej kancelárii Štefana Fajnora robil koncipienta, čakateľ na advokátske skúšky, Pavol Országh Hviezdoslav. Nadovšetko bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi z bohatej rodinnej knižnice.

V škole prejavoval veľkú túžbu po vzdelaní, nielen doma už na ľudovej škole, ale aj po odchode z domu v Šamoríne, neskôr na ev. lýceu v Bratislave, potom v Šoproni a Sarvaši, kde aj zmaturoval s vyznamenaním  a rozhodol sa odísť študovať techniku, odbor stavebné inžinierstvo do Prahy.      A tu vo vysokoškolskom prostredí sa už v jeho spolkovej angažovanosť zračí prerod jeho politickej orientácie z národného konzervativizmu martinského typu na pokrokovo hlasistické myšlienky, nastáva spor s otcom, ktorý sa týkal viac náboženských otázok než národných, a ktorý po prudkej roztržke počas prázdnin končí vyhnaním mladého Štefánika z domu. Priateľ zo spolkovej činnosti, medik Vavro Šrobár ho prichýlili v Ružomberku. Jeho mladý vzdor pokračuje, odišiel z techniky a pokračoval v štúdiách astronómie na Karlovej univerzite. Zmierenie s otcom jeho zmenu svetonázoru už neovplyvnilo. Po krátkom štúdiu v Zurichu sa vrátil do Prahy a dokončil dizertačnú prácu: Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea, ktorú obhájil 12. októbra  1904 a promoval za doktora filozofie. 

Ako som už uviedol, obsažnejšie budem sa venovať dôležitej súčasti Štefánikovho života, ženám, spojených s jeho vedeckou, vojenskou a politicko-diplomatickou kariérou. Priateľ, český politik a spisovateľ Jan Herben opísal mladého Štefánika ešte v dobe vysokoškolských štúdií, že bol malej postavy a neoplýval krásou. Avšak jeho vzhľad úžasne dotvárali jeho nežné oči, ktoré horeli ohňom. Napriek všetkému si Štefánik získal pozornosť, sympatie a napokon aj  lásku mnohých žien, veď ich iste udivoval svojimi vedomosťami, vedeckými rozhľadom a napokon aj neskôr dôstojníckou,  generálskou uniformou, či diplomatickým taktom. Zbraňou jeho mužnosti boli údajne šarm, inteligencia a úprimnosť. Napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov, vždy dvoril ženám z lepšej spoločnosti.   

Už počas štúdií v Sarvaši spoznal  aj svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú, s ktorou po celý život udržiaval písomný kontakt. V Prahe mal vážny vzťah k Ľudmile Bílej, dcére riaditeľa žižkovskej reálky a medzi jeho mnohé pražské známosti patrila Milada, dcéra jeho profesora, básnika Jaroslava Vrchlického. Najmä to bola Mária Neumannová - Žilková, česká študentka a neskôr aj dôverná priateľka, s ktorou si dlhodobo dopisoval. Práve táto dáma bola istý čas nielen jeho morálnou, ale aj finančnou oporou, veď mu požičala peniaze na hvezdársku výpravu. Počas pobytu v Paríži ho zaujala Antoinetta Janssenová, dcéra, jeho učiteľa a podporovateľa, riaditeľa hvezdárne v Meudune.  Skutočne dôverný vzťah  mal aj s Yvonne Chautempsovou, dcérou právnika, senátora a neskôr aj ministra, ktorý mu pomohol zorganizovať cestu do severnej Afriky.  Rád by som uviedol spomienku v zborníku venovanom Štefánikovi, takmer dvadsať rokov od jeho smrti, ktorý vyšiel v  roku 1938 v Chicagu. Na troch stranách, vtedy už šryridsaťpäťročná Mária Lamošová – Skálová spomína na chvíle očarujúcich stretnutí počas jeho prvej návštevy USA, bolo to v marci 1910, pri jeho ceste na Tahiti. On nemal ani tridsať a ona ani nie sedemnásť rokov, predlžil si pobyt v Chicagu o celý týždeň a sprevádzal ju po chicagských parkoch a nábreží Michiganského jazera. Neskôr dostala niekoľko listov a pohľadníc a nezabudol ani na darček: zlatú retiazku s perlou. Bol to však jeden z jeho mnohých ľúbostných románikov.

Po príchode do Ríma, počas vojny, poznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu oddane a horlivo pomáhala i v jeho boji za Slovensko v rámci budúceho Československa. Práve v jej parížskom salóne, stretol v decembri 1915 ďalšiu svojou obdivovateľkou Louise Weissovú, novinárku, političku a členku Francúzskej akadémie, ktorá mu taktiež veľmi výdatne pomáhala šíriť myšlienku vzniku československého štátu a bola jednou z mileniek charizmatického Slováka. O trinásť rokov mladšia Louise Weissová mu v liste z roku 1917 vyznala lásku. „Pokorne prichádzam vás požiadať, aby som sa stala vašou snúbenkou..... Záväzne prijímam obeť vašej osoby, ktorú ste vzal na seba a pomôžem vám, aby bola ešte plnejšia..... Pre mňa jedinou obeťou je se vzdať vás. Krutou existenciou je nebyť vašou ženou.“ On sa však veľmi neponáhľal do vážneho vzťahu len s jedinou ženou. Anna Gašparíková, archivárka a knihovníčka T. G. Masaryka mu vytýkala flirtovanie so ženami a jeho nestálosť. Napokon aj T. G. Masaryk ho veľmi často doberal v súvislosti s jeho úspechmi so ženami, najmä vtedy, keď sa zasnúbil s takmer o dvadsať rokov mladšou, talianskou markízou Guilianou Benzoni. V Taliansku vždy navštívil svoju poslednú lásku, a na poslednej návšteve sa dohodli aj na sobáši. Svadba, ktorá se mala konať v júni 1919 v Ríme, pre leteckú tragédiu a jeho smrť zostala len nesplnenou túžbou. Prasynovec markízi Alberto Benzoni, autorovi výstavy o jej krásnom vzťahu so Štefánikom, Cristianovi Bertimu, prezradil, že teta Giuliana volala Štefánika „malý Slovák“. Markíza  bola Štefánikovou osudovou životnou láskou, s ktorou sa oznámil, ešte keď bol v nemocnici v roku 1915 v Ríme na operácii žalúdku. Po jeho smrti, pravidelne chodila na jeho mohylu na Bradle, až do roku 1948, keď jej komunisti tieto návštevy zakázali. Posledný raz bola na Bradle v pamätnom  roku 1968.

A je tu ďalšia dôležitá súčasť Štefánikovho života, veda, vedecká kariéra, vedecké bádanie, astronómia, o ktorej tak skvele píše môj akademický kolega Vojtech Rušín.  Po odchode do Paríža bolo jeho cieľom sa dostať k známemu astronómovi Pierre Janssenovi. Táto túžba sa mu naplnila, keď sa dostal na jeho hvezdáreň v Meudone. Výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, 20. júna 1905, patril k najznámejším. A tak ako píše František Kele, svojim prvým výstupom na Mont Blanc, položil základ slovenského horolezeckého výškového rekordu (4 810 m) a stal sa aj držiteľom nezvyčajného svetového rekordu. Počas svojich šiestich výstupov na Mont Blanc v rokoch 1905, 1906 a 1908 strávil na vtedy existujúcom Janssenovom observatóriu na vrchole Európy spolu 46 dní. Koncom leta, 30. augusta 1905, v španielskom Alcosebre, už pozoruje úplné zatmenie slnka.

Rok 1906 patril k najúspešnejším, veď Štefánik publikoval sedem vedeckých štúdií a  dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu, s cieľom pozorovania zatmenia Slnka. Cestou navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň Ruskej akadémie vied v Petrohrade. Rozhľadený vedec s duchovným a kultúrnym rozmerom poznáva Rusko a Strednú Áziu, navštívi Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho osobného lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža získava Janssenovu cenu. V lete 1907 absolvuje liečbu v kúpeľnom meste Chamonix, pod jeho obľúbeným Mont Blancom a dozvedá sa správu o úmrtí učiteľa a podporovateľa Pierre Janssena. Tak ako o tom píše Štefan Štvrtecký, Štefánik sa v priebehu mája 1908 usiluje zúčastniť expedície na Južný pól, pod vedením známeho polárneho bádateľa Jeana B. Charcota. Podpora Akadémie vied, žiaľ prišla neskoro. Na jar 7. apríla 1909 odchádza do severnej Afriky, kde  cieľ zriadiť hvezdáreň bol neúspešný. V liste z 12. októbra 1909, poďakoval G. Eiffelovi za ochotu poskytnúť mu plány na výstavbu observatória v Nice.

Začiatkom roka 1910  prišla nová šanca, keď vedeckým ústavom „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ bol vyslaný do Francúzskej Polynézie, na Tahiti, s cieľom pozorovať Halleyho kométu. Na konci polynézskeho leta, 27. apríla 1910 zakotvil s loďou v tahitskom prístave Papeete, kde desať mesiacov  vedecky  bádal, ale aj poznával kultúru a život domorodcov, pozoroval Slnko. Vedel, že tu žil a tvoril aj jeho obľúbený maliar Paul Gauguin. Zachránil niekoľko Gauguinových drevorezieb, ktoré objavil v plote chatrče domorodkyne. Štefánik ich priviezol do Európy a odborníci po konzervácii dokázali z nich urobiť skvelé grafické odtlačky. A fotografoval, svedčí o tom fotografia mladej Tahiťanky z jeho pozostalosti. V tomto neopakovateľnom prostredí som sa aj ja vybral, o sto rokov neskôr, na miesta nad mestom Papeete, na hore Faiere, kde Štefánik postavil prvé provizórne astronomické observatórium vo Francúzskej Polynézií. Dokráčal som na toto miesto pamätníka, ktorý stojí v obytnej štvrti, na mieste pomenovanom „Résidence Štefánik“.  Je známe, ako o tom napísal F. Kele, pracoval nielen na Tahiti a na okolitých ostrovoch, ale navštívil aj Raiateu, Raratongu, Nový Zéland a Fidži. Odišiel aj na ostrov Vavau v súostroví Tonga, kde v roku 1911 úspešne pozoroval úplné zatmenie Slnka, dosiahol tu najlepšie výsledky a pozitívne ich zhodnotila aj Francúzska akadémia. Po ceste z Vavau, zastavil sa aj  v Sydney v Austrálii. Navštívil astronómov v neďalekej Riverview College, členov austrálskej výpravy, s ktorými sa stretol na ostrove.

V apríli 1912 uskutočňuje pozorovanie prstencového zatmenia Slnka v Cormeilles pri Paríži, nevzdáva sa však svojho cieľa a  robí ďalšie prípravy na vybudovanie hvezdárne na Tahiti. Získava francúzske štátne občianstvo. V tomto úspešnom roku je opäť vyslaný, tentoraz na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii, žiaľ, počasie mu nedovolilo splniť tento cieľ.  S bolesťou a so spomienkou na nebohého otca odchádza opäť na Tahiti, kde sa chcel natrvalo usadiť. Prišlo však nové poverenie od francúzskej vlády a v roku 1913 sa vypravil do Ekvádoru.  V  Quite sa podieľal na reorganizácii hvezdárne a plnil aj politickú úlohu. M. R. Štefánik, ktorý už mal francúzske občianstvo, dokázal získať povolenie od ekvádorskej vlády k vybudovaniu francúzskej telegrafickej siete a sústavy meteorologických staníc, nielen v Ekvádore, ale aj na Galapágoch

V jeho živote nastal veľký medzníkový rok 1914. Začiatkom leta cestoval do Maroka, s cieľom vybudovať hvezdáreň. A tu dostáva správu o vypuknutí Veľkej vojny, ale aj o tom, že bol menovaný rytierom Čestnej légie. Vrátil sa do Francúzska, začala  jeho vojensko-politická etapa života. Spomeniem, len niektoré jeho významné činy. Štefánik vojenský letec, vojak, dôstojník, generál a diplomat - politik. V týchto rokoch vycítil šancu pre osamostatnenia Slovákov vedno s Čechmi, v novom spoločnom štáte na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie. Lietal na srbskom fronte, pri evakuácii letiska v Niši na lietadle havaroval, život mu vtedy zachránili priatelia, ktorí ho dopravili do Nemocnice kráľovnej matky v Ríme. Po vyliečení sa vrátil do Paríža, kde ho priateľka Jouvenel zoznámila s významnými politikmi, spoznal sa tak s  Aristidom Briandom, predsedom vlády  a Philippom Berthelotom, veľkou osobnosťou francúzskeho ministerstva zahraničia. Bol pri vzniku Národnej rady krajín českých, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu, kde bol jedným z jej dvoch podpredsedov. 

Naďalej veľmi intenzívne pracoval na ustanovení samostatného česko-slovenského vojska. Už v júli roku 1917 sa objavila správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku, légie mali až 50 000 príslušníkov. Štefánik odcestoval do USA, kde jeho misia, získať ďalších dobrovoľníkov a aktivovať tamojších krajanov bola úspešná. V Paríži sa zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády a ich výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. V polovici februára 1918 opäť odišiel, tentoraz už v hodnosti  plukovníka do Talianska s cieľom, aj tu, vybudovať Česko-slovenskú armádu. Prejavil veľký diplomatický takt a umenie, podarilo sa mu pre túto myšlienku získať jedného z jej najväčších odporcov, ministra zahraničia S. Sonnina. Výsledkom bola dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá bola 21.apríla 1918 aj podpísaná: M. R. Štefánikom a predsedom talianskej vlády Vittoriom Emanuele Orlandom. Nábor dobrovoľníkov mohol aj v Taliansku úspešne pokračovať. O mesiac, 24. mája 1918, pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme, konala sa slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

Štefánik, ktorý mal už hodnosť generála, odcestoval do Ruska k légiám. Cestoval komplikovane, v rámci vtedajších možností do USA a odtiaľ 24. septembra 1918 do Tokia.  Plánovaná cesta k našim légiám sa v Tokiu kvôli chorobe mesiac odkladala. Česko-slovenská národná rada sa už de facto premenila na vládu a od 14. októbra 1918 bola trojčlenná: T.G. Masaryk bol ministerským predsedom, E. Beneš ministrom vnútra a M. R. Štefánik ministrom vojny. Tzv. Washingtonská deklarácia zapôsobila na americkú verejnosť, osobitne na prezidenta Woodrowa Wilsona. O dva týždne, 28. októbra 1918, vznikla  Republiky Česko – Slovensko a 30. októbra 1918 vznikla Slovenská národná rada, jej signatári sa Deklaráciou prihlásil k Republike Česko-Slovensko. Milan Rastislav Štefánik sa v neprítomnosti zostal ministrom vojny a rezort obrany prevzal Václav Klofáč, o týchto zmenách, vo svete i vo vlasti, sa však dozvedel ešte v Japonsku. Chcel splniť svoju úlohu vo vzťahu k légiám na Sibíri a potom sa vrátiť do Paríža.  Po návrate jeho hlavnou starosťou bolo stiahnutie sibírskych légií, ich odsun do vlasti. Rokoval s predsedom francúzskej vlády Georgesom Clemenceaum a národným hrdinom Veľkej vojny maršalom Ferdinandom Fochom, súčasne sa podieľal na práci mierovej konferencie, uvažoval naďalej nad budovaním česko-slovenského letectva, a nie na poslednom mieste nosil v sebe plány pre zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte. 

Nastal mesiac máj roku 1919, kedy znovu odišiel do Talianska, aby opäť sa stretol so svojou veľkou láskou, markízou Giulianou Benzoniovou, plánovali sobáš, spoločné manželstvo. Popritom sa snažil riešiť spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, ktorý mienil doriešiť po príchode do Bratislavy. Tešil sa domov, veď v rodnej vlasti bol naposledy na pohrebe otca v roku 1913. Na letisku Campoformido pri Udine, 4. mája 1919, nastúpil do lietadla typu Caproni 450, spolu s dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom a mechanikom-rádiotelefrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Žiaľ nepristáli, lietadlo sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v katastrálnom území obce Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky zahynuli. Bol to tragický koniec mnohorozmerného a búrlivého života M. R. Štefánika, jedného z trojice najväčších predstaviteľov a tvorcov diela oslobodenia Čechov a Slovákov a vzniku ich spoločného štátu. Pochovaný bol 11. mája 1919 na milovanom Bradle, nad rodnou obcou, na miestach kam často ako dieťa putoval.

Mal všestranné záujmy, veľmi sa zaujímal o výtvarné umenie, numizmatiku, hudbu, fotografoval, bol faleristom, ba dokonca mal záľubu v iluzionizme. Veľmi rád mal šach, rád tancoval a dobre varil. Veľmi rád cestoval, poznával okolitý svet, dôkazom sú nielen jeho fotografie, tak ako to opisuje František Kele. V čase, keď film bol ešte v plienkach a o filmových cestovateľských aktivitách sa ani nesnívalo, Štefánik používal fotoaparát.  Bol mimoriadne zručný fotograf, pretože prvé zábery boli vysoko kvalifikovane a profesionálne upriamené aj mimo planétu Zem. Avšak bol aj skvelým zberateľom. V jeho zbierkach sa nachádzali polynézski kamenní bôžikovia, koberce, tkaniny, arabské, perzské a polynézske zbrane, drahý porcelán, predmety z dreva a drevoryty. Synovec Milana R. Štefánika, Ivan Krno, o jeho byte napísal: „Bol to zvláštny byt. Vlastne ani nie byt, ale malé múzeum“.  

M. R. Štefánik na svojich častých cestách, vedeckých, vojenských a diplomatických rokovaniach sa stretal s významnými osobnosťami súvekého času, a tak sa stretol s ruským cárom Mikulášom II., rumunským kráľom Ferdinandom, talianskou kráľovnou Margaretou, prijal ho japonský cisár, aj pápež Benedikt XV., prezidenti, premiéri a mnohí ďalší štátnici, významní predstavitelia vedeckých a kultúrnych kruhov. S jeho menom je na Slovensku spojené jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní našej vlasti: Kríž Milana Rastislava Štefánika, udeľuje sa občanom Slovenskej republiky, ktorí s nasadením vlastného života sa zaslúžili o obranu Slovenskej republiky, o záchranu ľudského života alebo záchranu značných materiálnych hodnôt. Až prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster, udelil 7. mája 2004 M. R. Štefánikovi hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam. Už nebol len francúzskym generálom. Pri príležitosti 124. výročia  jeho narodenia na slávnosti v Košariskách, ktoré sa konali 21. júla 2004, vtedy už aj slovenskému generálovi udelili preukaz vojnového veterána s číslom 0001.   

Život vedca, vojaka, diplomata, politika a generála, duchom bohatého a kultúrne rozhľadeného človeka, pevne verím, trvalo zakotvil v nás, inšpiruje a motivuje. Nikdy nemal ani zďaleka také materiálne zázemie či sociálne postavenie, ktoré by ho predurčovalo do pozícií, ktoré sa mu vďaka jeho obdivuhodnej húževnatosti, inteligencii, politickej prezieravosti a aj spoločenskému šarmu, podarilo dosiahnuť. Popri tom vždy myslel, aj v ďalekej cudzine, na svoj rod, rodinu, národ, na vlasť, domovinu, na jej oslobodenie a jej lepšiu budúcnosť. Na ktoromkoľvek mieste vo svete, iste spomínal na Slovensko a rodné Košariská. Jeho korešpondencia s rodičmi a priateľmi je dojemná a s oficiálnymi osobnosťami veľmi korektná. Vždy sa vracal do Európy a samozrejme s cieľom, aj keď to vo virvare vedeckého bádania, a potom v rokoch Veľkej vojny, nebolo možné, prísť aj domov. Napokon  aj jeho posledný let smeroval na rodné Slovensko, ktoré už nemohli pohľadiť jeho nežné oči.  Štefánik svojim životom, skutkami a úžasnou energiou vždy oslovuje, najmä v časoch neľahkých, krízových, kedy predovšetkým mravná kríza ničí osudy mnohých ľudí, nevinných občanov Slovenska, Európy a sveta. Veď práve morálne zlyhania spôsobili ničivé vojnové požiare. Neviem, či si to v celosti uvedomujeme. Nezabúdajme na jeho odkaz, že: „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať“. M. R. Štefánik pre nás súčasníkov a budúce generácie doslovne na národnú dosku priklincoval: „Poctivosť nie je slovo, to je logický dôsledok života“.

Dušan Čaplovič pre časopis Bradlo  2018